Chudoba v hlave

Autor: Martin Grecula | 30.1.2011 o 20:10 | Karma článku: 10,68 | Prečítané:  1405x

Chudoba stále bola a asi s nami aj naveky zostane. Naozaj chudobní sú tí, ktorí nemajú čo jesť, kde späť, čo si obliekať, alebo si nemôžu dovoliť chodiť do školy či kúpiť lieky. Chudobní sa ale aj tí, ktorí majú menej ako druhí a vadí im to. Ťažko je užívať si života, ak máte desať rokov, robíte v tehlárni, a jete raz za deň ryžu. Ale zdá sa, že niekde je ťažké žiť aj sýty, a so strechou nad hlavou a  telkou v obývačke, keď nám tá neukáže ani jedného šťastného človeka, ktorý nemá vilu, auto, a pravidelné dovolenky. Alebo aspoň iPod, správne džíny a bicykel.

Videl som program v britskej televízii, ktorý sledoval život niekoľkých filipínskych žien pracujúcich v Londýne. Nebola to práca na čierno - mnohé krajiny vydávajú pracovné povolenia ľuďom z chudobných krajín. Väčšina týchto žien mala doma na Filipínach deti, ktoré bývali u starých rodičov alebo u tiet, chodili tam do školy, a s mamou udržiavali denný styk cez Skype. Chválili sa čo sa naučili, s kým sa skamarátili, aký film videli na videu. A potom si väčšinou vypýtali nejakú vec, ako je Nintendo, alebo niečo iné strašne frajerské, čo im budú všetci spolužiaci, ktorí nemajú mamy v Anglicku, strašne závidieť. Mamy si väčšinou len vzdychli, a pridali Nintendo na dlhý zoznam hračiek, ktoré si o pár mesiacov, keď pôjdu na Vianoce domov, nezabudnú pribaliť do obrovskej batožiny. Väčšina týchto žien bývala v maličkých podkrovných izbách a často mala dve alebo aj tri práce, denne bežne zaberajúce dvanásť alebo aj šestnásť hodín. Keď sa ich reportéri pýtali, či je to všetko naozaj nutné, dostalo sa im väčšinou nechápavých pohľadov. Veď to robia pre svoju rodinu. Ako inak dostať svoje deti do privátnej školy? Ako inak svoje deti nesklamať??

Ešte donedávna bolo bežné vidieť v televíznych novinách správu o tom, ako sa niekde našla dodávka s desiatimi alebo dvadsiatimi polo-, alebo celkom udusenými Číňanmi. Biednymi ľuďmi, ktorí sa zadĺžili na zvyšok života, aby ich pašeráci dostali cez tucet štátnych hraníc až do vytúženej Ameriky alebo Británie. Ak by sa im to podarilo, s najväčšou pravdepodobnosťou by skončili riskovaním života pri zbieraní mušlí, alebo krájaním zeleniny v čínskych reštauráciách. Väčšinou sa takéto správy uvádzajú ako príklad rozbujnenej mafie, moderného otrokárstva ktoré zneužíva zúfalstvo ľudí z chudobných krajín. Pritom sa zabúda na to, že v Číne sa už dosť dlho nehladuje. Väčšine ľudí, ktorí sa takto predajú do otroctva, nehrozí ani politický proces, ani genocída, ani epidémia. V Číne, Kambodži, Vietname alebo Indonézii ľudia hladujú, ale hlavne po bohatstve. Niekto im povedal, že nemať auto znamená byť chudobný. Niekto iný im potom povedal koľko zarábajú kuchári v Londýne, a tak začali počítať ...

Niekedy je problém v hlave, ale príliš sa tomu nedá pomôcť. National Geographic nedávno písal o indickej závislosti na zlate. Nejde tu len o to, že každý chce vyzerať bohatý, takže potrebuje retiazky a prstene. V Indii, zdá sa, sa bez zlata nedá vydať dcéru. Možno sa  dá, ale ak dcéra má mať šancu aspoň na trošku slušného mažela, a teda trošku slušný život, netreba to skúšať. V článku bol príklad ženy z najnižšej kasty, ktorá si požičala päť tisíc dolárov, aby dcéra mala dosť zlata na svadbu. Žena pravdepodobne zvyšok svojho životného príjmu, ktorý si zarába upratovaním, minie na splácanie vena.

Poznám pekných pár Slovákov ktorí si zarábajú na živobytie za hranicami. Málokto už dnes tvrdí, že to robí preto, lebo sa na Slovensku nedá vyžiť. Väčšina však, ak sa spýtate, pridá medzi dôvody fakt, že keby to, čo robia vonku, robili na Slovensku, dostali by zaplatené veľmi biedne. Mám kamaráta, ktorému rodina (tehotná žena a malý syn) žijú na Slovensku, a on za nimi dochádza zhruba raz za tri týždne. Majú pekný byt, žena nemusí pracovať, o veľa vecí je postarané. Očividne, situácia je omnoho prijateľnejšia ako vo filipínskom prípade spomenutom hore. Aj tak mi to však raz nedalo sa spýtať, či to ešte dlho takto vydrží. Rodina na diaľku a tak. Trochu ma prekvapilo, keď som sa dopočul, že to vydrží tak dlho, ako to vydrží manželka. O nič dlhšie, o nič kratšie. Došlo mi, že on takto žije už roky, a takto chce žiť aj ďalej. Nech už sú racionálne dôvody pre to alebo ono, tento druh života je jeho voľba, ale aj voľba jeho rodiny.

Vo svete sú armády mužov a žien, ktorí majú rodiny na druhom konci sveta. Väčšinu vyhnala do sveta chudoba. Alebo to aspoň tak tvrdia. Iba menšina z nich naozaj doma hladovala alebo nemala kde bývať. Väčšina z nich to robí pre svoje deti, aby mali lepší život ako oni. A preto ich nechajú na druhom konci sveta a vidia ich raz za mesiac, rok, ale desaťročie...

Väčšina ľudí je chudobných, a zostane takými aj keď zarobia peniaze. Väčšina ľudí trpí, lebo toho veľa chce, alebo ľudia ktorých majú radi, toho veľa chcú. Veľa ľudí odíde do sveta a robí presne to, čo chce. Ale občas to zvalí na chudobu, aby to ľudia lepšie chápali.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Tím Európy podľahol Kanade, jediný jeho gól strelil Tatar

Rozhodujúci gól domácich hokejistov sa zrodil po chybe slovenského obrancu Zdena Cháru.

KOMENTÁRE

Keď hipster primátor najviac rozumie bicyklovaniu

Prevádzkar hovorí, že chce ľuďom v klube prinášať všetky žánre.

EKONOMIKA

Tataráky by mali zmiznúť z reštaurácií. Ľudia sa ich však nechcú vzdať

Reštaurácie sa o tatarákoch boja hovoriť.


Už ste čítali?