Protón mal ešte donedávna na kapote národný polmesiac a hviezdu, aby sa náhodou niekto nepomýlil a nemyslel si, že je to japonské auto. Dnes už to nie je treba, každému je to jasné len čo podíde k autu. Desaťročným Protónom sa odlupuje lak, odpadávajú spätné zrkadlá, smrdia sedadlá, nezatvárajú sa dvere, nebrzdia, nepreraďujú rýchlosti podľa vášho, ale podľa svojho želania.
Z diaľky je to ešte celkom fajn, lebo ako aj v prípade mojej Protón Tiary, tvar je väčšinou okopírovaný od nejakého úspešného západného modelu. Tak sa aj mne zdalo, že si za pár šupov kupujem celkom dobre zachovaný Citroen AX. Je síce pravda, že som si Tiaru vyskúšal než som vysolil sedem a pol tisíc ringitov, a teoreticky aj videl zblízka, ale na svoju obhajobu musím uviesť, že som krátkozraký, a zdá sa, že je na čase pridať nejaké dioptrie.
Je fakt, že auto poskakovalo ako divé keď som krúžil okolo parkoviska, ale to som pripísal svojej technickej hrdzavosti, keďže som už dávno jazdil s automatickou prevodovkou. Klimatizácia bola vytočená do nepríčetna, takže mi asi zamrzli nosné dierky, a smrad neprenikol az k nervovým bunkám. Ako dobrý obchodník mi majiteľ neprezradil, že sa na tom kráme nedajú otvoriť okná, alebo že ručná brzda nefunguje, ba vôbec, brzdenie záleží úplne na vôli Všemohúceho.
Rukami sme si potriasli pod dozorom miestneho dílera, od ktorého to bývalý majiteľ iste v dobrej viere pred rokmi kúpil. Díler sa špecializuje na vykorisťovanie ignorantských cudzincov ako som ja, ale zas rozpráva po anglicky, a je ochotný sa vybrať do jamy levovej zvanej miestna polícia a vybaviť prepis, a tak mu väčšinou všetko prejde. Teraz mu napríklad prešlo, že si niekto nielenže kúpil vrak od neho, ale ešte to aj pod jeho dohľadom predal ako dobré auto, so zárukou kontinuity servisu.
Na ceste domov som prišiel na špeciálny fíčr neotvárajúcich sa okien. Chlapík ex-majiteľ sa na druhej strane telefónu vyhováral, že on o ničom nevedel, veď načo by kedy okná otváral, keď má klimatizáciu. Pohrozil som mu, že stopnem šek v banke, načo on vyrukoval s perfektným manévrom: vraj nech zájdem späť do servisu, nechám opraviť čo treba, a že on sa potom o vyrovnanie postará.
Keď Vám niekto povie, že sa o niečo postará, je dobré sa povyzvedať, že ako presne. Najmä keď ide o peniaze.
V mojom prípade mi v servise veľmi ochotne vymenili motorček na elektrické okná (ktorý teraz dokáže okná otvoriť, a takmer aj zatvoriť, keď ich, popri stisnutí gombíka, silno rukou tlačíte nahor). Ešte pritom prišli na to, že je treba vymeniť polovicu elektrického rozvodu, a prebudovať ručnú brzdu. A samozrejme, predložili mi účet. Že aký majiteľ? Bývalý? Ja som majiteľ! Nie, nikto s nimi nehovoril, a veď som to bol ja kto priniesol auto do servisu!
O týždeň som išiel okolo, keď sa mi naraz začalo zdať, že svet sa začal nakláňať naľavo. Chvíľu som pochyboval, či je všetko v poriadku v mojej hlave, ale keď som vystúpil z auta, bolo zrejmé, že môj Protón sa rozhodol ľahnúť si nabok, a podľa všetkého umrieť. Servis bol otvorený, tak som zašiel dnu. Čudne sa na mňa dívali, vraj že čo im tam s takými maličkosťami chodím. Mal som sa vraj objednť dva týždne doperedu. Ale veď mi auto kríva!!! A že čo už je na tom, veď aj tak s nim chodím iba tri kilometre do roboty a naspäť, veď na to mi netreba bohvieako vybalancovaný voz. Vymenili mi nejaké ložisko a poslali krívajúceho preč. Vraj nech sa objednám. A potom ma ešte vzali dôverne na stranu a pošepli do ucha: To auto nie je vo veľmi dobrom stave, nebola to bohvieaká kúpa.
Tak dík.
Vzal som ho do iného servisu. Pri čínskom cintoríne. Vravel som si, budú poctivejší a dôkladnejší, keď sú takto dennodenne konfrontovaní s večnosťou. A musím povedať, urobili, čo sa dalo. Tiež sa síce na mňa súcitne zadívali, keď som doškripel na naklonenej Tiare, a vysvetlili mi, že Tiaru nikto nekupuje, lebo to je francúzsky dizajn. To sa stále kazí.
Aha! Tak teraz už je mi to jasné.
Keď som si Tiaru vyzdvihol, už bola celkom vodorovná. Ale zato neuveriteľne rachotila. Vrátil som sa do servisu, kde sa nevedeli vynačudovať, že prečo. Veď s autom chodím iba pár kilometrov každý deň! To mi tak vadí? Vadí, nevadí, tvrdil som, že mojím zámerom nebolo vymeniť krívanie za rachot. Okej okej, ale potom treba vysústružiť zadnú osku, lebo je na tom veľmi zle. Ako zle? No, proste, je to treba urobiť. Predsa len do tej roboty to je pár kilometrov.
Na tomto mieste musím podotknúť, že v Malajzii nie sú technické kontroly, a pokiaľ auto nie je hrdzavé, je v poriadku.
O ďalší týždeň sa mi už jazdilo jedna radosť. Brzdy teraz škrípu iba občas a auto sa tiež nakloní iba kedy tedy. Je fakt, že automatické zamykanie dverí prešlo fáźou mentálnej poruchy, keď ho bavilo náhodne zamykať a odomykať dvere počas jazdy, až to napokon vzdalo a zmenilo sa na manuálne. Nesťažujem sa, aspoň zároveň prestalo náhodné budenie susedov, keď sa mi náhodne zapínal alarm.
Všetko ostatné, naozaj podstatné, už pár týždňov funguje. Klimatizácia mi dokonca občas zadarmo prihodí dymovú clonu, keď sa citím ako rocker na javisku. A rádio stále ešte chytá jedinú stanicu, kde sa popri správach vysielajú morálne posolstvá islamskej vlády. Sorry, a ešte miestny hit Pinda Londa, ale o tom zas niekedy nabudúce.
Minule som sa nad svojím Protónom zamyslel, a zistil som, že mu vlastne musím byť za mnoho vďačný. Naučil ma brať život po novom. Čo nie je pokazené, o to sa netreba starať. Čo je pokazené, mohlo byť pokazené ešte horšie. Keď niečo nefunguje, treba sa spýtať, či je naozaj nutné, aby to fungovalo. Keď sa prihodí niečo neočakávané, prečo sa z toho nepotešiť?
Vďaka Protón. Myslím, že sa zo mňa stáva ázijský tiger. Výbušný, flexibilný, pripravený na všetko.
Len aby som niekomu neodhryzol hlavu.
